Človeka vždy zaujímala otázka zmyslu života, otázka – odkiaľ som – aký je môj pôvod – som naozaj iba výsledok nejakej evolučnej náhody? A otázka, ktorá nás azda ešte viac páli je otázka budúcnosti – kam kráčam? Čo bude po smrti - bude koniec všetkého? Celej existencie?
A naozaj, keď si položíme úprimne otázku – pred čím môže mať človek azda najväčší strach – objavuje sa nám pred očami problematika smrti. (Na okraj si dovolím poznamenať, že aj naše hriechy sú skutočnosťou, ktorá nám naháňa mráz po chrbte. A Kristus nám dáva radostnú odpoveď na tieto dva problémy. Odpoveďou na smrť je večný život a odpoveďou na naše hriechy je jeho milosrdenstvo a odpustenie.)
Takmer všetky náboženstvá sa snažia poodhaliť závoj tohto tajomstva. A snažia sa človeku ukázať cestu na ktorú má vykročiť, aby jeho život nestroskotal.
Izraelitov Boh varoval v knihe Dt 18, 9-12 – aby nehľadali odpovede na tieto svoje otázky v praxi okolitých národov, ale aby dôverovali Jemu - Bohu. („Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán tvoj Boh varuj sa napodobňovať ohavnosti tých národov. – Nech sa nevypytujú hádačov, zaklínačov, mŕtvych na pravdu..." Teda nech sa ich nepýtajú na budúcnosť, nech dôverujú Bohu.) Ale napr. Saulov príbeh hovorí o tom, ako ťažko bolo vykoreniť túto skutočnosť z izraelského národa – on sám zakázal veštcov a bojoval proti nim – no pred nebezpečnou bitkou s Filištíncami sa Božie mlčanie stalo pre neho neznesiteľným a ide za tou, ktorá vyvoláva duchov – aby mu vyvolala Samuelovho ducha. Pán Boh mu nerozprával nič – mlčal – potom chcel aby mu závoj zajtrajška – budúcnosti strhol hocikto iný.
Kniha Deuteronómium preto k tejto ceste jasnovidectva a pod. stavia inú cestu – cestu viery a to aj v podobe prisľúbenia – „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov, jeho počúvaj" (Dt 18,15). Na prvý pohľad sa zdá, že ide iba o ohlásenie inštitúcie profetizmu – prorokov – v Izraeli a zdá sa, že tak Boh prorokom vyhradzuje právo vysvetľovať prítomnosť i budúcnosť. No kritika, ktorú počúvame v prorocký knihách na samotných prorokov svedčí o tom, že proroci na seba prevezmú úlohu veštcov – a tak Izraelský ľud znova upadne do toho, čomu mali proroci zabrániť. /To sú falošný proroci, o ktorých hovorí Sv. Písmo/.
Záver knihy DT ponúka zaujímavý zvrat. (Dt 34,10) „Ale odvtedy sa už nezjavil v Izraeli taký prorok, ako bol Mojžiš, s ktorým sa Pán stýkal z tváre do tváre." Prísľub proroka „ako som JA" sa do tej chvíle, ako bola napísaná kniha, nesplnil.
Je to teda ohlásenie nového Mojžiša. Najdôležitejšie na postave Mojžiša z uvedeného textu neboli jeho zázraky... Ale že sa stretával s Pánom „z tváre do tváre" – ako priateľ. /Veď iba odtiaľ mohli teda vychádzať jeho zázračné skutky – nemal to sám zo seba.../
Prorok tu nie je na to, aby rozprával o zajtrajších veciach a preukazoval tak službu ľudskej zvedavosti. On nám ukazuje Božiu tvár a tým nám ukazuje cestu. Ukazuje nám, že na všetkých cestách dejín je potrebné ako skutočný smer hľadať a nachádzať cestu k Bohu.
Izrael teda smie dúfať v nového proroka – nového Mojžiša. A jeho rozpoznávacím znamením bude že sa bude s Bohom stretávať osobne. Z tváre do tváre. Takže bude môcť Božie slová, posolstvá, Jeho vôľu, odovzdávať nesfalšované – akoby z prvej ruky.J A to je to na čo čaká Izrael a ľudstvo.
Môžeme si všimnúť ešte jeden detail – Mojžiš prosí Boha, aby smel uvidieť Jeho slávu. Ale jeho prosba nie je splnená – Boh mu hovorí, že Jeho tvár nemôže vidieť. Avšak dovolí mu uvidieť Ho aspoň odzadu. Teda prisľúbenie proroka o ktorom hovorí Boh – bude „ako som ja" nesie v sebe ešte väčšie očakávania. Čakáme teda Niekoho, kto Boha videl úplne a nie iba od chrbta.
V tejto súvislosti treba čítať aj záver Prológu evanjelia podľa Jána – Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. (Jn 1, 18) Prísľub nového proroka sa napĺňa v Kristovi. A kto vidí Ježiša, vidí aj Otca (Jn 14,9)
